Spoločná starostlivosť obidvoch rodičov o deti po rozvode

Nová forma úpravy osobnej starostlivosti o deti 

Do slovenského právneho poriadku sa dostala novinka v podobe inštitútu spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa ako ďalšia forma starostlivosti o dieťa po rozvode manželov, resp. rozchode partnerov. Táto forma tak dopĺňa už dve existujúce formy – osobnú starostlivosť jedného z rodičov alebo striedavú osobnú starostlivosť. Poslanci NRSR dňa 4. októbra 2022 schválili novelu civilného mimosporového poriadku a niekoľko zmien v zákone o rodine, vrátane zakotvenia nového inštitútu spoločnej starostlivosti. Zmeny by mali vstúpiť do účinnosti 1. januára 2023.

Čo spoločná starostlivosť znamená a kedy je vhodná?

Spoločná osobná starostlivosť oboch rodičov je formou starostlivosti o dieťa, kde spôsob rozhodovania rodičov o starostlivosti o dieťa zostáva rovnaký ako v období pred rozvodom manželstva, ide teda o zachovanie takého režimu starostlivosti, ktorí rodičia realizujú už v čase pred rozvodom, resp. rozchodom (v prípade nezosobášených partnerov) alebo počas súdneho konania a majú záujem na pokračovaní tejto starostlivosti.

Síce vzťah rodičov skončil, avšak nekončí ich vzťah s deťmi a výkon ich práv a povinností smerom k nim. Rodičia sa v prípade tejto formy starostlivosti starajú a rozhodujú o svojich deťoch spoločne, a to s minimálnym zásahom zo strany štátu.  

Táto forma starostlivosti je vhodná najmä pre rodičov, ktorí aj po rozvode alebo rozchode ostanú naďalej žiť v jednej domácnosti alebo vzdialenosť ich bydlísk je malá a teda túto formu starostlivosti umožňuje. V praxi by to mohlo znamenať aj to, že deti zostávajú žiť v jednej domácnosti bez toho, aby sa presúvali za druhým rodičom. 

Prečo zákonodarca zaviedol novú formu starostlivosti?

Ministerstvo spravodlivosti chcelo novelou podporiť zachovanie a rozvoj vzťahových väzieb dieťaťa s obidvomi rodičmi aj po rozvode a rozchode. 

Zakotvenie spoločnej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa do slovenského právneho poriadku je tak prejavom prirodzeného výkonu rodičovských práv oboma rodičmi, ktorý sa nemá zmeniť skutočnosťou, že rodičia prestali tvoriť pár. Inými slovami zánikom manželstva (alebo partnerstva) sa v konkrétnom prípade vzhľadom na najlepší záujem dieťaťa nemá oslabiť rozsah rodičovských práv a povinností medzi dieťaťom a rodičom.

Zároveň sa má zamedziť, aby súd za každých okolností určoval, ktorému rodičovi maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok a akým výživným má rodič prispievať na výživu dieťaťa.

Pojem „osobná starostlivosť“ nie je v zákone o rodine explicitne definovaný, avšak judikatúra či doktrína rodinného práva ustálila chápanie tohto pojmu, podľa ktorého ide o právo rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať stravu, oblečenie, ubytovanie, hygienu t.j. činnosti, ktorými sa zabezpečujú základné potreby dieťaťa. 

Je potrebné zdôrazniť, že novela nemení povinné spájanie konaní o rozvode s konaním o úpravu pomerov rodičov k ich maloletým deťom na čas po rozvode. To znamená, že rozhodovanie súdu o forme starostlivosti rodičov o maloleté deti na čas po rozvode zostáva v platnosti, avšak súd má možnosť v konkrétnom prípade navrhnúť/schváliť spoločnú osobnú starostlivosť oboch rodičov, ktorá môže byť vzhľadom na potreby konkrétneho dieťaťa vhodnejšia ako existujúce formy starostlivosti.

Na čo sa bude pozerať súd pri rozhodovaní o spoločnej starostlivosti?

Spoločná osobná starostlivosť je rovnocenná s ďalšími formami starostlivosti o deti a môžu ju aplikovať v praxi aj nezosobášení partneri. Súd bude medzi troma formami osobnej starostlivosti rozhodovať na základe posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa a jeho potrieb. Základom pre uvažovanie nad spoločnou starostlivosťou je spôsobilosť oboch rodičov dieťa vychovávať, ich záujem a súhlas oboch rodičov s touto formou. 

Rovnako skutočnosť, že sa rodičia vedia vzájomne, bez konfliktov a bez zásahov súdu o všetkom podstatnom ohľadom ich dieťaťa dohodnúť bude pre schválenie spoločnej starostlivosti rozhodujúce. Ak by sa rodičia neboli schopní dohodnúť na výchove a osobnej starostlivosti o dieťa po rozvode manželstva, ich nezhody by boli podkopaním stability prostredia dieťaťa, dieťa by bolo vystavené konfliktom rodičov a fakticky by došlo k znefunkčneniu spoločnej osobnej starostlivosti, ktorá by prestala dávať zmysel.

Základnou podmienkou spoločnej starostlivosti však stále zostáva najlepší záujem dieťaťa, s ktorého súladom sa výkon rodičovských práv má vykonávať. Splnenie tejto požiadavky je pri rozhodovaní súdu o forme osobnej starostlivosti nutnosťou. To znamená, že kritériom pre rozhodnutie o akejkoľvek forme osobnej starostlivosti je vždy odpoveď na otázku, čo je najlepšie pre konkrétne dieťa.

Inými slovami zverením dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti musí byť naplnená podmienka najlepšieho záujmu dieťaťa a zároveň musia tým byť zaistené jeho potreby. Keďže v rodinnoprávnych veciach je potrebné posudzovať každý prípad individuálne, súd tak naďalej bude posudzovať každý konkrétny prípad a ad hoc skúmať aké nové usporiadanie je pre dané dieťa najlepšie. 

Súd tiež bude môcť schváliť rodičovskú dohodu v ktorej bude spoločná osobná starostlivosť dohodnutá oboma rodičmi, ak nebude odporovať zákonu, a tým sa dosť urýchli celý proces rozhodovania. S rodičovskou dohodou, ktorá môže byť súdu predložená v rámci rozvodového konania spojeného s rozhodovaním o úprave práv a povinností k maloletým deťom po rozvode, vie rodičom efektívne pomôcť mediátor.

Čo sa týka výživného, ak je maloleté dieťa zverené do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, súd môže schváliť dohodu rodičov o výške výživného, alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov výživné neurčuje.

Zdroje:

Detaily návrhu zákona: Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Pavelková, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie, C.H.Beck, Bratislava 2011 S. 167; Kubíčková, G. in Lazar a kol.: Rodinné právo. In: Občianske právo hmotné. – Bratislava : Iuris Libri, 2018. – ISBN 978-80-89635-35-1 [1.zv.]. – S. 395; Šínová, R. – Westphalová, L. – Králíčková, Z. a kolektiv – vyd. Leges. Rodičovská odpovědnost. 2016. Praha. S.203.